Benedict Wells - Na konci samoty

Žáner: novodobý/ľúbostný román
Väzba: pevná s prebalom
Počet strán: 312

Román o samote, utrpení a priepastiach spôsobených životom, ktorý vás privedie k sladkotrpkému poznaniu o pominuteľnosti bytia.

O knihe

Julesovo bezstarostné detstvo tragicky naruší náhla strata rodičov, ktorí zahynuli pri autonehode. Predtým sebavedomý chlapec je odrazu introvertný a bojazlivý. Spolu so svojimi dvoma súrodencami odchádza do internátnej školy, kde sa každý z nich s traumou vyrovnáva po svojom. Jules zostáva uzavretý vo svojom vnútornom svete, kým si vedľa neho do lavice nesadne Alva, dievčina s červenými vlasmi a okuliarmi s kosteným rámom. Aj ona má svoje ťaživé tajomstvá...  

Môj názor

Po dočítaní tejto knihy ma obklopila neskutočná prázdnota. Bola som vyslovene smutná a sklamaná, že sa to už skončilo a chcela som viac. Viac Julesa, viac Alvy.

V prvom rade by som chcela podotknúť jednu vec. Predtým, než som sa pustila do tejto knihy, netušila som, že dostanem v podstate úplne obyčajný príbeh. Obyčajný síce bol, patrí však neobyčajným ľuďom. A to ho aj napriek klišé a vcelku predvídateľnému deju robí výnimočným.

Autor sa v tomto románe naozaj vyhral s postavami a je takmer nemožné, aby ste si ich všetky do jednej neobľúbili a ich osudy s nimi naplno neprežívali. Zaručene sa nevyhnete obrovskej empatii k nim. Tuším tu ani nenájdete vyslovene zápornú postavu.

Jules je mladý chlapec, ktorý si celkom určite zaslúži zopár mojich slov. Teda aspoň zo začiatku je chlapcom, v tomto príbehu sa vám totiž naskytne možnosť sledovať každučký krok jeho života, až kým sa z neho nestane muž. Muž, ktorý je obrnený nekonečnou trpezlivosťou a ktorý po celý svoj život niečo hľadá. Sám seba, lásku či doposiaľ nenájdené šťastie. Tento príbeh je v podstate jeho dojemnou výpoveďou a zároveň cestou za celoživotným šťastím.

Nemôžem si pomôcť, ale nedá mi nespomenúť tú podobnosť, ktorú som tu videla s románom Osamelosť prvočísiel. Ak ste čítali, celkom určite mi porozumiete. Je to totiž podobná "odroda" rovnakej hĺbky a kvality.

Román Na konci samoty je jedným z tých, ktorý by som odporučila skutočne každej generácii a je to smutno-krásny príbeh, ktorý vám z hlavy len tak nevyfučí. Tá hnusná dojemnosť mi pretočením každej ďalšej strany postupne a pomaly rozorvávala (veľmi čudné slovo a neručím za jeho spisovnosť :-D) moje srdce na márne kusy. Pozbieral a zacelil by ich už len ďalší takýto román:-)...ak by sa skončil šťastne, samozrejme. 

A hoci ľúbostné romány nie sú úplne mojou šálkou kávy, tento som si maximálne užila a precítila ho tak, akoby som bola hlavnou protagonistkou ja. Skvelé čítanie.